„Kedysi som napísal odborný článok o vežových koncovkách,“ približuje Ftáčnik. ,,V ňom som analyzoval jednu pozíciu, ktorá sa neskôr vyskytla v zápase Kasparov – Karpov. Fischer sa to dozvedel, posielal mi najskôr odkazy, potom si dal námahu, zistil si moje číslo a volal mi. Žiadal odo mňa kópiu článku a nakoniec som mu ju do Budapešti, kde v tom čase pôsobil, aj posielal.“

Ftáčnik tvrdí, že Fischer sa usiloval dokázať podvod, ktorý sa jednoducho nestal. „Podľa neho Karpov a Kasparov poznali moje riešenie a zámerne skompilovali partiu tak, aby sa v závere dostali do pozície, ktorú som kedysi popísal. Bola to absurdná, paranoidná predstava. Išlo len o náhodu, ktorá sa môže prihodiť. Nijaký komplot. V rozhovoroch sa mi sťažoval, že sa už nemôže dostať do USA, v opačnom prípade by to dokázal, vraj má doma dosť podkladov. Iba však investoval veľa zbytočného času a energie.“
Slovenský veľmajster pripomína, že začal so šachom v roku 1971, v období, keď bol Fischer na vrchole. „Stal sa pre mňa autoritou, ako niekto, s kým som vyrastal, kto ma šachovo vychoval. Poznačilo ma to a neviem sa na neho pozerať úplne objektívne. Mladšia generácia ho vníma už inak. Ak si odmyslíme jeho šachové majstrovstvo, je pre mnohých čudákom a bláznom. Určite je veľmi tragickou osobnosťou. Pán Boh niekedy vloží mimoriadne schopnosti aj do takých kontroverzných postáv. Mal pohnutý život, nikdy sa neoženil, držal sa extrémnych názorov a paranoidných predstáv, stále sa súdil, nadával na svoj židovský pôvod. Často sa nevenoval pozitívnym a konštruktívnym veciam. A život mu ušiel medzi prstami.“

Napriek tomu Ftáčnik vysoko vyzdvihuje najmä Fischerov šachový význam. ,,Splnil rozprávkovú úlohu,“ domnieva sa Ftáčnik. ,,Urobil niečo, čo si zaslúži obdiv a uznanie. Dostal v Amerike šach, ktorý sa objavoval v lepšom prípade v najstručnejších správach, na prvé strany. Nielen časopisov, ale aj denníkov. Fischerove portréty sa dostali na titulku The Times. Dokázal sa vlastnými silami postaviť proti sovietskej šachovej mašinérii. Nemyslím to v negatívnom zmysle. V ZSSR šach milovali, rozumeli mu, dávali do neho veľké peniaze, zaoberali sa ním silné tímy. A odrazu prišiel chlapec z Brooklynu a prelomil túto silu.“

Podľa Ftáčnika to dosiahol mimoriadnym talentom, nadaním, ale aj pracovitosťou, húževnatosťou, veľkou vnútornou silou. „Vzhľadom na to, aké mal chabé vzdelanie, je to až neuveriteľné,“ dodáva. „Vystúpil totiž ako sedemnásťročný zo strednej školy, nikdy nedoštudoval, len aby sa mohol profesionálne venovať iba šachu.“

Pre šachový svet bol pamätný jeho súboj s Borisom Spasským o šachovu korunu, ktorý rýchlo dostal politické pozadie. „Spomínam si, že Fischer prvú partiu prehral. Bol rozladený a hoci podpísal pred turnajom kontrakt, odrazu mu niektoré veci prekážali. Na druhú partiu nenastúpil, museli mu pripísať druhú nulu. Nebol v práve, ale nakoniec ho horko-ťažko uhovorili, aby pokračoval. A potom sa stalo niečo neskutočné: zmietol súpera zo stola a vyhral.“

Ftáčnik pripomína, že Spasskij ho vždy uznával. „Aj jeho cena sa držala vysoko, neprehral predsa s hocikým, ale s geniálnym šachistom. Keď ho chceli v USA zavrieť, Spasskij bol prvý, ktorý sa ho zastal a dokonca písal protestný list do Bieleho domu.“
Pre slovenského veľmajstra zostáva Fischer mužom dvoch tvárí. Slávny šachista dožíval ako troska. „Šach miloval a stal sa pre neho fantastickým svetom,“ uzatvára Ftáčnik. „Bolo pre neho nešťastím, že ten skutočný svet je podstatne komplikovanejší a bohatší ako šachový. Na jeho poliach bol jasným vzorom, ktorý všetko rešpektoval. To je až neuveriteľné a kuriózne u človeka, ktorý mal inak veľké problémy prežiť a komunikovať s ľuďmi.“