Viete, čo odlišuje Kasparova od Karpova, Taľa od Smyslova alebo povedzme Širova od Wanga? Odpoveď je ľahká a správne by isto odpovedali mnohí; rozdiel je najmä v spôsobe, akým prví menovaní využívajú na šachovnici dynamiku. Čo to ale tá dynamika je, ako presne sa hľadá a využíva a aké výhody či riziká so sebou nesie, to už tak ľahká otázka nie je.

Začnime jazykovedným okienkom. Slovo „dynamika“ pochádza z gréckeho „dynamis“, ktoré znamená čosi ako „moc, sila“. Keď teda niekto hrá dynamicky, hrá s veľkým dôrazom, veľkou energiou, ba až násilne. (To ešte nutne neznamená, že hrá i objektívne silne.) Nie je náhoda, že od gréckeho slovíčka pre silu bolo odvodené i pomenovanie pre najznámejšiu výbušninu, dynamit. Hrať dynamicky znamená riešiť problémy šachovej partie za pomoci výbušniny.

Dynamický šachista v prvom rade usiluje o iniciatívu. Chce za každú cenu stáť pri kormidle partie, určovať, kam a akou rýchlosťou pozícia „popláva.“ Chce súpera vláčiť za sebou vo vlečnej sieti. Ako to ale dosiahnuť?
V prvom rade je nutné dať partii vynútený, forsírovaný priebeh. To dosiahneme dvoma typmi ťahov: hrozbami a výmenami. 1.e4 e5 2.Jf3 je silnejšie ako 1.e4 e5 2.Jc3, pretože 2.Jf3 hrozí zobrať pešiaka; nutnosť vyriešiť túto hrozbu čierneho obmedzuje vo voľbe svojej odpovede, a biely tak získa miernu iniciatívu.
Aby ste ale mohli vytvárať hrozby, potrebujete terče, do ktorých sa môžete triafať; najvhodnejšími terčami sú nekryté figúry a exponované ťažké figúry. Obrovskou taktickou slabinou je pochopiteľne i odhalený kráľ.
Roško – Markoš, Extraliga ČR 2010, ČNŤ:(viz. diagram č.1)

Zdá sa, že biely stojí veľmi dobre. Má v centre pešiakov i figúry. Bližší pohľad ale odhalí, že jeho tábor je plný taktických slabín: Je4, Sf4, pb2 nie sú krytí, pe5 a a2 sú krytí len tak-tak, kráľ ostal v centre. Otvoril som preto okamžite hru ťahom 11…d6!; rýchlo sa ukázalo, že pozícia bieleho už je ťažká. Biely má toľko slabín, že z nich čierny žil až do konca partie; z ďalšieho tuctu ťahov som jedenásť krát niečo pohrozil alebo zobral.

Aj keď Karpova alebo Petrosiana by sme dynamickými šachistami nenazvali, neznamená to, že dynamike nerozumejú. Naopak, cítia ju veľmi dobre; túto svoju intuíciu ale nevyužívajú na to, aby na šachovnici vytvorili dynamické pozície; slúži im naopak na to, aby súperovi všetku dynamiku odobrali. Neustále sa snažia, aby súperovi neponúkali žiadne terče, vďaka ktorým by sa mohol dostať k iniciatíve; ideálom, ku ktorému smerujú, je výhoda bez protihry. Nepoužívajú dynamit, ale škrtidlo; nerozstrieľajú vás na márne kúsky, ale pripravia vás o všetok dych. Slovom, účinne využívajú profylaxiu.
Petrosian – Suetin, Riga 1954, ČNŤ:(viz. diagram č.2)

Porovnajte tento diagram s predchádzajúcim. Pokým Roško mi vo svojich radoch ponúkol pol tucta terčov, Petrosian Suetinovi neponúka nič. Nemá jedinú slabinu; z toho vyplýva, že čierny nemá žiaden aktívny plán. (Akýkoľvek pohyb centrálnych pešiakov by Suetinovi priniesol len ďalšie oslabenie.) Tigran naopak plán má – vytlačiť súperovho jazdca postupom pešiakov na dámskom krídle. Suetin nevymyslel nič lepšie ako čisto obranné 24…Va8.

Na výmeny sa pri uvažovaní o dynamike v šachu často zabúda; napokon, prečo meniť figúry, keď chcem útočiť? Výmena je ale vynútená sekvencia ťahov, a je preto dôležitou súčasťou arzenálu dynamického šachistu.
Keres – Botvinnik, Moskva-Petrohrad 1941, ČNŤ:(viz. diagram č.3)

Keres svojim posledným ťahom zarošoval na dámske krídlo. Botvinnik zahral veľmi silné 8…Sxc3!, čím jednak vylákal dámu na exponované pole c3, jednak na dámskom krídle vymenil poslednú figúru nízkej hodnoty, po čom jeho ľahké figúry mohli nerušene tyranizovať súperovu dámu, kráľa a vežu. Aj keď nevynútená výmena 8..Sxc3! je oným ťahom s veľkým Ť, kvôli ktorému sa na partiu nezabudlo, ďalší jej priebeh je tiež mimoriadne poučný. Všimnite si najmä, ako energicky Botvinnik jedná, a tiež, ako ťažké figúry bieleho v otvorenom priestore trpia.
9.Dxc3 (brať pešiakom by znamenalo pozičný bankrot) g5 (tempo!) 10.Sg3 cxd4 (tempo!) 11.Dxd4 Jc6 (tempo!) 12.Da4 Sf5 13.e3 Vc8 (hrozba!) 14.Sd3 Dd7 15.Kb1 Sxd3+ 16.Vxd3 Df5 17.e4 Jxe4 18.Ka1 0–0 19.Vd1 b5 20.Dxb5 Jd4 21.Dd3 Jc2+ 22.Kb1 Jb4 0–1

Partia dvoch silných šachistov sa často podobá na tenisový zápas. V tenise sa hráč s iniciatívou snaží kombináciou vhodných úderov takpovediac „vyhnať“ súpera z dvorca, dostať ho do situácie, že na ďalší úder už nedočiahne. V šachu sa snažíme vytvoriť také za sebou nasledujúce kombinácie výmien a hrozieb, na ktorého konci bude posledná hrozba, ktorú už súper nepokryje. Aj Keres v citovanej partii odvrátil pomerne dosť setbalov, po 16…Df5 však boli jeho figúry už tak „unavené“, že nebol schopný pokryť jednoduchú hrozbu. Nestačí hroziť; je potrebné hroziť vhodným spôsobom. Nestačí súpera vliecť; musíme vedieť, kam ho vlečieme.

Čo ale urobiť, keď ste v pozícii onoho „vlečeného“ súpera? Súper do vás búši, hrozí sprava-zľava, vy sa ale nechcete podriadiť jeho vôli; čo vám teda ostáva? Zostáva vám medziťah.
Fischer – Polugajevský, Palma de Mallorka 1970, ťah čierneho:(viz. diagram č.4)

Bobbyho posledný ťah bol 15.e5; odobral ním čiernemu Jg4 prirodzené ústupové pole f6, a hrozí ho ťahom h2-h3 zatlačiť na okraj šachovnice. Polugajevský preto pochopil, že nesmie stratiť ani sekundu, a zahral 15…Sd3! Nasledujúci priebeh partie je plný hrozieb a protihrozieb, úderov a medziťahov. Ani jeden zo súperov totiž nechcel ustúpiť a prenechať súperovi voľnú ruku.

16.Vfd1 (hrozba) Sc2 (hrozba) 17.Vdc1 (hrozba, pole d2 potrebuje biely pre jazdca) Sxb3 (branie) 18.h3 (hrozba) g5! (medziťah) 19.hxg4 (branie) gxf4 (branie) 20.Jd2 (hrozba) f3!! (medziťah) 21.Sxf3 (branie) Jxe5 (branie, hrozba) 22.Sg2 Sd5 23.Jxd5 exd5 24.Vc7 Sd8 25.Vxb7 Sb6 26.Sxd5 (Náboj pozície je vybitý; súperi sa o niekoľko ťahov zhodli na remíze.)

Po partii Fischer údajne zostal sedieť za stolom a neveriacky krútil hlavou; nebol zvyknutý na to, aby mu ktokoľvek kládol tak energický odpor… Mne osobne táto partia pripomína súboj stíhačiek; obaja piloti letia plnou rýchlosťou proti sebe; v ústrety vzájomnej kolízii; vedia, že ten, kto by zo strachu smenil smer letu, by odkryl celú plochu svojho lietadla nepriateľským strelám.

Po tornáde zubnú kefku v kúpeľni nehľadajte…

„Keď sa rúbe drevo, lietajú triesky“, hovorí príslovie. Platí to i na šachovnici: dynamická hra vedie k rozkolísaným, chaotickým pozíciam, k podivným materiálnym pomerom, k zatúlaným figúram, k jedinečným problémom, ktoré nemožno vyriešiť len tak od oka. Po výbuchu dynamitu je v pozícii neporiadok, chaos. V partii silných súperov je prakticky každý chaos, každá nekoordinácia, ktorá sa na doske objaví, výsledkom predchádzajúcej tvrdej výmeny úderov.
Taľ – Toluš, Petrohrad 1956, BNŤ:(viz. diagram č.5)

Po šachovnici sa prehnalo tornádo. Nič nie je na svojom mieste; obyčajné riešenia neexistujú. Taľ sa v podobných pozíciach cítil ako doma; i tu našiel najlepšie riešenie, okamžite obnovujúce koordináciu napohľad náhodne rozhádzaných bielych figúr. Zahral 18.Ve1!, aby v niekoľkých nasledujúcich ťahoch dotiahol do víťazného konca jednu z najkrajších partií svojej kariéry.

Na záver niekoľko slov k rizikám dynamického štýlu hry. Za prvé, práca s výbušninami si vyžaduje neustálu koncentráciu; avšak ani pri optimálnej snahe nemáte nikdy stopercentnú istotu, že do vzduchu vyletí súper, a nie vy. Sila, ktorú uvoľňujete, je proste príliš mocná a nevypočítateľná.

Za druhé, k mnohým pozíciam nemožno pristupovať dynamicky; ak súper nemá taktické slabiny, dynamická hra nemôže fungovať. Napokon, ani v živote nevyriešite každý problém vhodnou aplikáciou dynamitu. Ak si teda hráč zvykne dynamiku nadužívať a pchať ju i tam, kam vonkoncom nepatrí, zraní len seba a svoju pozíciu.
Autor týchto riadkov by o tom dokázal rozprávať mnoho smutných príbehov.