Rok potom – o jednom výjímečném člověku a jednom vyjímečném rozhodnutí….

Vonku prší, sedím v montérkach vnútri chaty a rozmýšľam nad práve skončeným školským rokom a nad tým nadchádzajúcim.

Takto pred rokom som po dlhých 12tich rokoch odišiel z práce, ktorej vďačím za množstvo príležitostí. Vďaka práci v reklamnom priemysle som spoznal kopu zaujímavých ľudí, videl do kuchyne veľkým nadnárodným spoločnostiam, ale aj drobným podnikateľom. Mal som možnosť zažiť fungovanie biznisu v iných krajinách, učiť sa od lepších, možnosť realizovať sa a ako bonus som mal nadpriemerný plat.

Moja mama hovorí, koze bolo dobre, išla sa na ľad šmýkať
Popri tom som sa venoval svojim záľubám, medzi ktoré nepochybne patrí šach. Pred šiestimi rokmi sme s Niki založili Bratislavskú šachovú akadémiu a s nereálnymi cieľmi a víziami letov na Mars som čakal, že zmením svet. Po pár mesiacoch prišlo veľmi rýchle vytriezvenie a pristátie naspäť na zemi.

Vytlačil som si vizitky „šachový tréner“ a chvíľu som aj veril, že ním som. Do prvého krúžku sa prihlásili tri deti a začali sme sa učiť šachy. Dnes, keď sa na seba pozriem späť, musím sa pousmiať. Neviem, či som ja učil deti, alebo oni mňa. Viem ale, že bez tohto začiatku by dnes akadémia nebola akadémiou.

Roky plynuli, deti a moje skúsenosti pribúdali. Svoj celodenný čas som pomaly rozdeľoval 50% práca a 50% akadémia. Deti, ktoré som trénoval začali chodievať na turnaje a získavať nielen prvé skúsenosti, ale aj svoje prvé ocenenia. Veľmi som sa z toho tešil, keď som videl, ako sa im darí. Ako aj po prehre vstali a s odhodlaním išli do ďalšej partie.

Tieto ich malé víťazstva boli pre mňa víťazstvom veľkým. Asi v tom čase som si začal uvedomovať, že potrebujem prácu, ktorá mi dáva väčší zmysel, ako tú, ktorú som robil doposiaľ. Napriek všetkým nesporným výhodám a tomu, že ma navyše aj bavila tá súčasná.

Posledný klinec do rakvy
V utorok sme mali tréning ako každý iný. Vedel som, že v stredu niektorí pôjdu na svoj prvý turnaj, preto som zvolil precvičovanie matovania. Niektorí to považovali za zbytočnosť a necítili potrebu tomu venovať pozornosť.

Prekonávať odpor triedy je pre trénera ťažká a zbytočná práca, no tentokrát som trval na svojom.
V stredu sa hral turnaj. Chlapec, ktorý včera najviac mával rukami, že načo mu bude nejaké matovanie, mi prišiel poďakovať. Vďaka tomu, že si to včera precvičil práve vyhral partiu a veľmi sa teší.

V tej chvíli som vedel, že niet cesty späť. Otázka však stála, ako ďalej? Dlho som nevedel, ako s touto situáciou naložiť. Kamarát mi však povedal jednoduchú vec.

„Máš 35 rokov. Myslím, že ak to teraz nevyskúšaš, o 20 rokov si to budeš vyčítať a nebudeš to môcť vrátiť späť.“ 
Trvalo asi mesiac, kedy som sa zobudil a vedel, že musím odísť z firmy, aby som mohol oboma nohami vojsť cez nové, pootvorené dvere.

Slávnostný odchod
Asi pred týždňom som sa stretol s novým slovným spojením „slávnostný odchod“. Poznám slávnostné príchody, slávnostné otvorenia, slávnostné príhovory, ale slávnostný odchod som ešte nepočul.

Teraz, keď píšem tento blog si uvedomujem, že taký slávnostný odchod som vlastne zažil v čase, keď som odchádzal z firmy. Dvanásť rokov. Presne na deň. Môže sa zdať ako dlhá ale aj krátka doba. Zostane mi nespočet spomienok a krásna knižka s fotkami a venovaniami od kolegov a kamarátov, s ktorými som sedel v spoločnej reklamnej lavici.

Ako vyzerá nová cesta
Bol júl 2017, a predo mnou sa otvorila široká lúka bez vyšľapanej cesty. Po prvom roku za sebou vidím kus prejdenej cesty. No ešte väčšiu diaľku ako pre rokom. Veľakrát som odbočil a veľakrát som sa vrátil späť. Stretol som veľmi veľa nových ľudí, inšpiratívnych ľudí, ľudí s nadšením, ľudí, ktorí ma povzbudzovali ale aj ľudí, ktorí nechápali, čo vlastne robím.

Prišiel mi do cesty aj Komenského Inštitút. Asi jedna z najúžasnejších vecí,ktoré sa mi mohli prihodiť. Dal mi možnosť nahliadnuť medzi komunitu milujúcich učiteľov na Slovensku. Lebo ako povedala spolužiačka Janka, deti potrebujú od učiteľov (trénerov) v prvom rade lásku.

A zmysel?
Bol to ťažký rok ale zároveň ma bavil. Mám radosť z toho čo robím a moja práca mi dáva zmysel. Deti ma mnohému naučili a pomohli mi opäť kúsok vyrásť. Verím, že ten ďalší rok bude zase o kúsok lepší.

Teší ma, že akadémia začína fungovať, ako som si niekedy dávno vysnil. Funguje hlavne vďaka zapáleným trénerom, klubom, turnajovým organizátorom, rodičom, sponzorom a tiež vďaka mojej rodine, ktorá ma podporuje.

A aký je vlastne zmysel toho celého? Cieľom akadémie nie je vychovať z každého veľmajstra, ale dať každému šancu, stať sa lepším človekom.

Ak by sa to podarilo čo i len pri jednom človiečiku, malo to zmysel.

Autor
Michal Vrba, riaditeľ Bratislavskej šachovej akadémie, šachový nadšenec, fotograf, cyklista a milovník dobrodružstiev