Pamätám si, ako mi za mladi nešlo do hlavy, odkiaľ sa berie neuveriteľná popularita Najdorfovej Sicílkej. Veď ťah 5..a6 je jedno hlúpe „oslie ucho“; čierny predsa musí mať v pozícii nejaký lepší, vývinový ťah. A Kasparov hral stále dokola len 5..a6, a ja som sa stále divil… Zvyk je železná košeľa; postupne som si zvykol, že 5…a6 „sa hráva“, akceptujúc, že nie všetkému v šachu (a živote) musím rozumieť.
Dnes som silnejší hráč a zmysel ťahu 5..a6 mi už nie je záhadou. Navrhujem ale, porozmýšľajte nad ním sami. Ujasnite si sami v sebe, či Najdorfov variant akceptujete preto, lebo „sa hráva“, prípadne s úcty ku Garrimu, alebo či skutočne rozumiete, v čom spočíva jeho výhoda oproti vývinovým ťahom typu 5..e6, 5…Jc6 či 5…g6.

Pri pokerovom stole platí: čím viac informácii mám o tom, aké karty ostatní hráči držia v rukách, tým úspešnejší budem. Hráč, ktorý sa nejakým (podvodným) spôsobom dokáže dozvedieť, čo držia jeho súperi, určite ukončí kartársky večer s masívnym ziskom.
Mohlo by sa zdať, že v šachu nič také ako „skryté karty“ nejestvuje; napokon, šachovnica je zo všetkých strán rovnako viditeľná. Nie je to ale celkom pravda: i keď to, ako pozícia stojí v tomto okamihu, skryté nie je; to, ako bude stáť o pár ťahov, skryté zostáva. Podobne sú mi skryté súperove myšlienky.

Jedným z dôležitých princípov pozičnej hry preto je: Nenaznačuj, ako bude pozícia a tvoj plán vyzerať o niekoľko ťahov. Ak súper nemusí myslieť i na alternatívne scenáre, pripraví sa na stret omnoho efektívnejšie. Voľ preto univerzálne ťahy: ťahy, ktoré ťa priskoro nezaväzujú k tomu či onomu plánu.

Práve v univerzálnosti tkvie sila Najdorfovho „oslieho ucha“. Keby čierny zahral 5…e6, priznal by tým, že pešiak už nebude v blízkej budúcnosti stáť na e5. Keby hral 5…Jc6, priznal by, že ho nepostaví na d7. Ťah 5…a6 sa ale hodí do temer všetkých sicílskych štruktúr: potreba protihry cez ..b7-b5 a krytia ..d7-d6 je temer univerzálna. Čierny preto najprv zahrá ťah, ktorý sa hodí vždy, a o záväznejších ťahoch sa rozhodne až vtedy, až odkryje svoje úmysly biely. Na 6.Sg5 pôjde 6…e6, na 6.f4 ale 6…e5. (A predsa: ťah …a7-a6 spomaľuje vývin čierneho. V Sicílskej obrane si to síce čierny môže dovoliť, pretože biely potrebuje mnoho ťahov, aby došlo k nejakému stretu; potrebuje prekonať (často prázdny) piaty rad. V iných sitáciach sa môže snaha byť „záhadným“ škaredo nevyplatiť. Určite neodporúčam proti Movsesianovi hrať 1.e4 e5 2.Jf3 Jc6 3.Sc4 a6?…)

Medzi najobvyklejšie typy záväzných ťahov patria: ťahy pešiakom (pešiaci totiž ťažko cúvajú), ťahy určujúce štruktúru v centre a výmeny/obete. Pozrime sa na každý z týchto typov osobitne. Prvý diagram je z mojej prvej Olympiády; dostal som vtedy príležitosť hrať proti Ukrajine a veľmi som chcel dokázať, že si dôveru kapitána zaslúžim. Markoš – Romanišin, Instanbul 2000, BNŤ (viz.diagram č.1):

Oleg ako skúsený starý vlk zvolil výstavbu s nevyjasneným centrom, aby dal mladému hráčovi príležitosť sa zmiasť. Pamätám si, že som sedel nad šachovnicou vo zvláštom rozpoložení: na jednej strane mi bolo jasné, že stojím lepšie, na strane druhej som ani za nič nevedel vymyslieť, čo mám hrať. Manévrovať, ale ako? Odkiaľ kam? Veď čierny nemá žiadnu slabinu. Nakoniec som sa z bezradnosti rozhodol vyvolať konflikt a zahral 15.h4?! Romanišin reagoval zatvorením centra: 15..e5 16.d5 Jf6 a hneď sa ukázalo, že ťah h2-h4 bol len zbytočným oslabením. (Partia skončila po búrlivom priebehu remízou). Dnes by ma ani nenapadlo robiť záväzný ťah typu h2-h4. Bez dlhého uvažovania by som najskôr zahral Vf1-e1 a potom volil medzi Sd3-f1, b2-b4 či h2-h3.

Silní hráči vôbec hrajú viac figúrami a menej pešiakmi. Aký plán by ste za bieleho zvolili v pozícii na diagrame č.2? Sutovský – Plachetka, Kaskády 2002:

Pešiakový nástup na kráľovskom krídle, pravda? Možno vás to udiví, ale Sutovský nepotiahol do konca partie ani jedným pešiakom. Namiesto toho previedol všetky figúry na kráľovské kridlo. K tomu potreboval najskôr získať prístup k „prestupnej stanici“ (podľa Nimcoviča „osi manévrovania“) na poli e4. Izraelčan zahral: 23.Sxc5! a potom začal s dlhými prevodmi:

23…Dxc5 24.Ve4 Sd8 25.Jf1 Sb6 26.Dd2 Dc7 27.Jg3 Df7 28.Vg4 Vbc8 29.Se4 Kh8 30.Sf3 Ved8 31.Ve1 Dd7 32.Vee4 Vc7 33.Vh4 Kg8 34.Veg4 Dxa4 35.Jh5 (diagram č.3)

Celá biela armáda sa vrhla na čierneho kráľa. Útok samozrejme prerazil. Keď som túto partiu videl naživo (hrala sa na uzavretých Majstrovstvách Slovenska), zariekol som sa, že už nikdy nepotiahnem pešiakom, pokiaľ budem mať k dispozícii dobrý ťah figúrou.

Ďalšia ukážka je z partie Karpov – Timman, Montreal 1979, BNŤ: (diagram č.4)

Keďže ťah ..exd4 odovzdáva bielemu centrum, (konkrétne polia f4 a d4), je na bielom, či centrum zatvorí, alebo otvorí. Karpov sa ale s rozhodnutím neponáhľa; pokým je centrum nevyjasnené, čierny musí stavať figúrky tak, aby stáli dobre i po d4xe5, i po d4-d5. Najskôr zahral samozrejmé 13.Vad1!, aby po 13…Sd7 už menej samozrejmým ťahom 14.g4! vylepšil postavenie jazdca na e2. Nasledovalo 14…Vad8 15.Jg3 Sc8 (diagram č.5)

Ani v tejto pozícii Tolja centrum nevyjasňuje. Naopak, ešte zvýšil napätie ťahom 16.f4!. Timman napokon tlak nevydržal a sám vzal exd4, odovzdávajúc kontrolu centra bielemu.
Silní hráči spravidla nemenia štruktúru v centre, pokým v danej štruktúre ešte dokážu vylepšiť figúry.

Ďalší príklad je z partie môjho zverenca. Motúz – Pacher, Bratislava 2010, ČNŤ: (diagram č.6)

Milan Pacher si počas otvorenia dosť vytrpel, v pozícii na diagrame ale stojí (povedzme po 21…Sb6) približne vyrovnane. Zrejme ale zatúžil po aktivite a zmene charakteru boja, pretože obetoval kvalitu ťahom 21…Vxc3?, dúfajúc, že za ňu získa oboch pešiakov v centre. Toto rozhodnutie je veľmi násilné; nečudo preto, že má priame taktické vyvrátenie: po 22.Vxc3 Jxe4 23.Vc6 Jb8 mohol biely zahrať šikovné 24.Dc2!, po čom by čierný získal za kvalitu len pešiaka a stál by tak celkom na prehru. (V partii sa stalo slabšie 24.f3? a čierny bez väčšej námahy vyhral).
Každá obeť je veľmi záväzným podnikom. V pozícii je obvykle viac obranných možností, ako sa zdá; preto obetujte len s nechuťou a po dôkladnej úvahe; nikdy nie v akejsi víťaznej eufórii, alebo z prílišnej podnikavosti.

Na záver jeden príklad na uprednostnenie nutného ťahu pred ostatnými, nie nutnými možnosťami. Kasparov – Andersson, Tilburg 1981: (diagram č.7)

Biely má za obetovaného pešiaka krásnu aktívnu pozíciu; všetky figúrky mu hrajú a útočných ťahov má naporúdzi, koľko len chce. Môže otvoriť pozíciu ťahom e3-e4, alebo napadnúť Sg6 ťahmi Dd1-g4 či h4-h5. Ktorý z týchto ťahov ale zvoliť?
Kasparov je veľmi presný útočný hráč; nezahral ani jeden z týchto ťahov. Pamätajúc na okrídlenú vetu: „Hrozba je silnejšia ako jej uskutočnenie.“, ponechal si všetky možnosti otvorené a zahral ťah, ktorý sa mu bude hodiť v každom prípade. Zahral prosté 17.Ve1! a v ďalšom boji uštedril solídnemu Švédovi najhorší výprask jeho šachovej kariéry.

Prílišná podnikavosť v šachu často škodí. Ďaleko postúpeného pešiaka nemožno prinútiť, aby sa vrátil, obetovaný materiál vám tiež už nikto nedá späť. Obvykle v pozícii jestvuje omnoho viac ťahov, ktoré ju zhoršujú, ako tých, ktoré ju zlepšujú. Trpezlivosť a schopnosť ovládnuť sa sú tak dôležitými cnosťami šachistu. Pamätajme na starú pravdu minulého režimu: „Iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ.“