Žiaden profesionálny šachista osamelosti neunikne. Osamelosť je podľa mňa to najťažšie, čo sa s šachovým remeslom spája. Polovicu roka ste na cestách. Rôzne hotely, rôzne mestá. A keď ste doma, máte čas cez týždeň a cez víkend odchádzate hrať ligu. Netopierí, inverzný režim.

S jedným gruzínskym veľmajstrom som sa pred pár rokmi stretol počas troch víkendov postupne v Číne, Španielsku a Nemecku. Šachisti sú nomádi, a ich hlavným mestom je hracia miestnosť.

Aké vzťahy môžete s takto excentrickým životným štýlom budovať? Kto sa prispôsobí takémuto arytmickému rytmu? Námorník? Vodič kamióna?

A ďalej: Keď ste naplno šachisti, s kým sa o tom porozprávate? Dievčine môžete zahrať na gitaru, ale ukazovať jej Marshallov útok je zbytočné. Vášho kamaráta z vysokej možno zaujíma FC Barcelona, ale Novoborský ŠK ho necháva chladným. Neostáva vám nič iné, len zavolať cez Skype svojmu šachovému kolegovi na druhý koniec krajiny.

Šach je individualistická hra a plodí individuality, silné charaktery, ktoré sa radi spoliehajú na samých seba. V šachu niet win-win situácie, vždy niekto vyhrá a iný prehrá. Kto by sa teda učil spolupráci a kompromisu?

A tak je osamelosti v šachovom svete viac než dosť. Samozrejme, neplatí to pre každého; všeobecne sú ale šachisti osamelejší ako zvyšok sveta.

Nehovorím, ono je to často pekné byť top, byť na vrchole. Niekedy je ale tiež pekné byť obyčajný a len tak popíjať pivo kdesi v krčme v údolí.