Spomínam si, ako sme na prázdninách u starých rodičov v Kremnici jedávali melóny: pokým my deti sme sa nedočkavo vrhli na najsladší stred a na konci obhryzali len šupku, moja babička si stred vždy vykrojila a odložila. Až keď dojedla celý svoj podiel, vrátila sa k najsladšiemu kúsku, aby jej ostala v ústach sladká chuť (a v mysli sladká spomienka).

Odmalička nás učili vzdávať sa okamžitého potešenia v prospech čohosi dôležitejšieho v budúcnosti. Nútili nás chodiť skoro spávať, aby sme čerství vstávali do školy, nejesť sladké pred obedom, aby sme zjedli obed a neostali hladní, urobiť si úlohy, i keď bol máj a za oknom kvitli gaštany. A predsa (poznáte to isto sami) je kdesi hlboko v nás zakorenená nechuť vzdať sa prítomného pôžitku v prospech čohosi dobrého v budúcnosti. Žijeme na dlh, oddávame sa najrozličnejším drogám, utekáme od zodpovednosti. Toto všetko je známe; menej známe ale je, ako sa táto navýsosť ľudská vlastnosť prejavuje za šachovnicou.

I keď nás totiž verejnosť často vníma ako „tých, ktorí vidia veľa ťahov dopredu“, v skutočnosti sa často nedokážeme vzdať okamžitého dobrého postavenia figúrky, aby sme ju previedli niekam inam, na lepšie pole. Ako tréner som sa presvedčil, že úlohy obsahujúce ťahy dozadu patria vo všeobecnosti medzi veľmi ťažké. Niekoľkokrát sa mi stalo, že i silní šachisti nedokázali nájsť relatívne jednoduché riešenie, pretože nedokázali pri prepočte variantov figúrkami dočasne „zacúvať.“

Jedným z dôvodov, prečo sú pre hráčov ťahy dozadu tak málo viditeľné, je zdedený predsudok z detských čias, podľa ktorého je treba „ťahať figúrkami do centra a vpred“. Obvykle to samozrejme platí, nie však vždy. Druhým, dôležitejším dôvodom ale je, že slabší šachisti nie sú schopní myslieť v jazyku manévrov, ale len v jazyku jednotlivých ťahov. Nedokážu načrtnúť si v hlave manéver ako celok; keďže úvodný ťah je len jeho časť, a navyše často tá menej príťažlivá, nemajú šancu riešenie nájsť.

Na prvom diagrame je pozícia z partie Smyslov – Spasský, Moskva 1959, BNŤ. Biely má dvojicu strelcov, a keďže jeho čiernopoľnému strelcovi neoponujú ani pešiaci na dámskom krídle, rád by ho postavil na b6, čím by sa bitka o d-stĺpec skončila. Druhého strelca je možné rozohrať postupom f4-f5; tomuto ťahu by sa potešila i veža na f1. Z tohto všetkého vyplýva, že najlepšie pole pre dámu je f2; odtiaľ môže hrať na stĺpci i diagonále. Smyslov preto nelenil a zahral 16.De1!. Pre majstra sveta takýto ťah ťažký nie je; je však prakticky neviditeľný pre každého, kto žije takpovediac „z ťahu na ťah“ a po každej odpovedi súpera sa zamyslí odznova.

Druhý diagram (Short – Karpov, Zápas kandidátov 1992, BNŤ) bol nad sily všetkých účastníkov nedávneho juniorského sústredenia v Senici. Čierny má na dámskom krídle more slabín, ktoré drží pohromade len silný jazdec na b4. Biely potrebuje vymeniť práve tohto jazdca, a nie centralizovaného Je4, ktorý momentálne nerobí nič, iba zacláňa výhľad strelcovi. Short preto zahral 18.Ja2!. Na otázku, prečo tento ťah nikdo nenašiel, moji zverenci odpovedali, že sa vôbec nezaoberali ťahom, ktorý stavia jazdca tak blízko do rohu šachovnice. To, že tento jazdec o ďalší ťah zmizne zo šachovnice úplne, už nikdo z nich nebol schopný „dovidieť“.

Ešte ťažším sa ukázal byť tretí diagram (Tal-NN, Riga 1958, BNŤ). Taľ hral túto partiu v simultánke proti 16-tim protivníkom, a tak nasledujúcu kombináciu musel nájsť za menej než minútu. A predsa zahral geniálne: 1.Jxf7 Kxf7 2.Dxe6+ Kf8 3.Sc1!! Biely prevodom strelca na a3 bráni …Sf6 a dodáva tak svojmu útoku rozhodujúcu prieraznosť. Je pravda, že biely vyhráva i po 3.Sxe7+, musel by ale spočítať dlhú forsírovanú variantu. Pre Taľa bolo v tej rýchlosti ľahšie nájsť tichý ťah obrovskej sily, ako presne spočítať všetky tie šachy a výmeny vedúce k výhre bieleho po Sg5xe7.

Sedel som vo Vojenskom klube v hľadisku, keď vo štvrtej partii zápasu o majstra sveta (Anand – Topalov, Sofia 2010, BNŤ) Vishy premýšľal (diagram č.4), ako podporiť svoju iniciatívu v centre. Za tých 12-15 minút čakania na Indov ťah sme premýšľali i my, počítajúc pokračovania ako Dd2-c3, d5xc6 či Je5xc6. Ani na sekundu nás nenapadlo, že biely by mohol začať cúvať svojim centralizovaným jazdcom: 16.Jg4 Dc5 17.Je3. Ba čo viac, ešte dlho po tom, ako sa tento manéver objavil na šachovnici, sme si lámali hlavu nad tým, na základe akých pozičných faktorov môže takáto navonok „nesprávna“ hra fungovať.

Kvôli väčšej prehľadnosti som doteraz uvádzal iba príklady s veľmi krátkymi, dvojťahovými manévrami. V praxi silných hráčov sa ale bežne vyskytujú i omnoho dlhšie prevody, a to zďaleka nie len v blokovaných pozíciach. (Kasparov – Mchedlishvili, Olympiáda 2002, BNŤ). Garri sa v pozícii na diagrame č.5 vôbec nezaťažoval vývinom kráľovského krídla. Naopak, štvorťahovým manévrom jazdca rozobral súperovo postavenie na opačnej strane dosky: 12.Ja4! Sc6 (inak biely získa minimálne dvojicu strelcov) 13.Jb6 Vd8 14.Jc4 Se7 15.Ja5 Vc8 16.Vb4! (k priamemu útoku sa pridáva i veža) d5 17.Jxc6 bxc6 18.Vb7. S vežou na siedmom rade, dvojicou strelcov a útokom na slabého pa6 dokráčal biely pohodlne k víťazstvu. Aj pri tejto partii som bol; Rusi v prvom kole nevyhrali 4:0, a tak sa táto partia druhého kola hrala niekde okolo 15-teho stolu. Bolo pre mňa šokom uvideť Kasparova sedieť takto medzi radovými poddanými; ešte väčší dojem na mňa ale urobilo vyššieuvedené jazdcové kolečko, ktoré akoby popieralo všetko, čo som sa dovtedy o hre v otvorených pozíciach naučil.

Prevod figúry sa podobá cestovaniu. Cestujúci sa chce dostať z bodu A do bodu B bezpečne a v čo najkratšom čase. Je však ochotný tolerovať určité nepohodlie a sedieť dlhé hodiny v aute, vlaku či lietadle, ak cieľ jeho cesty stojí za tú námahu. Aj cesta figúry na ideálne pole môže viesť cez hory a močiare; cez políčka, na ktorých by sme ju najradšej stáť nevideli. Podstatné však nie je to, kde sa figúry nachádzajú počas svojho presunu, ale či sa včas a v bezpečí dostanú tam, kde ich potrebujeme.