Aby sa nestalo smutným zvykom, že na NŠS napíšem článok len vtedy, keď pekne prehrám partiu, rozhodol som sa napísať sériu lekcií o stratégii strednej hry. Budem sa zaoberať témami, ktoré sú síce v podstate jednoduché a ľahko pochopiteľné, ale z nejakého dôvodu (podľa mojej skúsenosti ako hráča a trénera) prehliadané.

Témou tohto článku je banálna otázka: Podľa akých kritérii zistíme, či figúra stojí dobre (alebo zle)?
Jedna odpoveď napadne i začiatočníka: Figúra stojí dobre, keď je aktívna, keď ovláda veľa polí, keď útočí na zraniteľné miesto, slovom keď vykonáva užitočnú prácu. Nazvime tento faktor aktívnou hodnotou figúry.
Druhá odpoveď je rovnako dôležitá, ale omnoho nenápadnejšia: Figúra nielen vykonáva prácu, ale má i určitú cenu. Keď vám súper vezme strelca, máte strelca menej. Zraniteľná figúra teda viaže na seba iné figúry, ktoré ju musia brániť, a preto znižuje bojaschopnosť celej armády. A ďalej: figúra je nielen aktívna zbraň, ale v istom zmysle i „kus dreva“; zle postavená môže stáť svojim spolubojovníkom v ceste, môže zavadzať. Tieto dva faktory nazvime spoločne pasívnou hodnotou figúry.

Jednoduchý príklad: pokým vo francúzskom postavení na prvom diagrame je bielopoľný strelec čierneho v bezpečí, ale nehrá; v postavení na diagrame č. 2, ktoré vzniklo z Carokannu hrá, ale stojí exponovane.

V oboch prípadoch je bielopoľný strelec „zlý“, tj. nezladený s pešiakovou štruktúrou. Vo Francúzskej však utrpí jeho aktívna hodnota, kým v Carokanne jeho pasívna hodnota. Tento rozdiel výrazne ovplyvní stratégiu bieleho: pokým vo Francúzskej obrane je možné hrať na pomaly, dúfajúc, že pasivita strelca kdesi na d7 sa prejaví neskôr, možno až v koncovke, v Carokanne je biely často omnoho agresívnejší a vznikajúca stredná hra je spravidla omnoho ostrejšia ako vo Francúzskej. (V postavení na diagrame biely často chodí 5.g4 s ďalším h4 a neskrývanou snahou strelca proste vziať.)

I priemerný šachista pomerne spoľahlivo určí „aktívnu hodnotu“ figúry – pokiaľ povedzme jazdec môže ísť len na dve polia, asi nestojí príliš dobre. Určiť „pasívnu hodnotu“ tej istej figúry je ale omnoho ťažšie, pretože je nutné vnímať kontext celej šachovnice. Práve v správne ohodnoteníe „pasívnej hodnoty“ figúry je základom citu pre súhru figúr, ktorý je zas asi najdôležitejšou zložkou sily šachistu.
Jestvuje preto priama úmera: čím dôslednejšie sa šachista naučí dívať na svoje figúry takpovediac „z oboch strán“, tým väčšia bude jeho herná sila.

Pozrime sa teraz na tri ukážky: Prvá (viz. diagram č.3) je z módnej varianty Ruskej obrany: Čierny (na ťahu) rozhodne nemá menej aktívne figúry ako biely. Dáma na d5 ovláda mnoho polí, jazdec je vyvinutý do centra, ani strelci sa nemajú na čo sťažovať. A predsa biely môže úspešne dúfať vo výhodu. Problém čierneho armády totiž spočíva v zraniteľnosti jeho vojakov: Dd5 bude nakopnutá pešiakom c3, Jc6 kryje strelca i dôležité pole e5, sám ale môže byť napadnutý pd4. Se7 je bez opory, Sf5 a pešiaci b7 či c7 sú možnými terčami útoku. Čo sa „pasívnej hodnoty“ figúr týka, je na tom čierny omnoho horšie ako biely. Karpov s Portischom (Luzern 82) tento rozdiel využil dokonale, vytvoriac nasledujúcu miniatúrku: 14…Sg6 [Dnes sa hrá najmä 14…Vfe8] 15.c4 Dd7 16.d5 Sf6 17.Va2 Ja5 18.Sf4 Vfe8 19.Vae2 Vec8 20.Je5 Df5 21.Sd2 Jxc4 22.g4 Jxe5 23.gxf5 Jf3+ 24.Kg2 Sh5 25.Da4 Jh4+ 26.Kh3 Sxe2 27.Sxe2 1–0

Iný príklad (viz. diagram č.4) z praxe najnižšieho majstra sveta: Karpov-Andersson, Štokholm 69. Ulf Andersson zahral v tejto pozícii 31…Jb4. Karpov k tomuto ťahu píše: „Nezmysel, na poli b4 mal čierny radšej obetovať kvalitu.“ Problém skoku jazdcom samozrejme netkvie v tom, že by stál na b4 zle; práve naopak. Ide skôr o to, že na tomto mieste pôsobí ako zátka, zavadzia zdvojeným vežiam.

A do tretice diagram č.5 z hlavnej varianty Philidorovej obrany: Bieli (budeme konkrétne sledovať partiu Ganguly – Ciufentes Parada, Mallorka 2004) na tomto mieste (či o ťah neskôr po vývine strelca na b2) hrávajú napohľad záhadný ťah 10.Sd3. Prečo? Šachista, ktorý nevníma „pasívnu hodnotu“ figúr, nebude asi schopný tento ťah rozkódovať. Strelec na c4 stojí predsa „aktívnejšie“ ako na d3. Takýto šachista zahrá Sb2, Dd2 a Vad1; potom sa nadlho zamyslí a bude sa čudovať, že nevie nájsť žiadnu aktívnu cestu k prevahe, i keď jeho figúry stoja „ideálne“.

A predsa má ústup strelca silnú vnútornú logiku: na c4 je strelec zraniteľný, a raz bude tak či tak napadnutý ťahom ..b5 či ..d5. Ústup strelca tieto aktivity čierneho sťažuje. Jazdec na c3 bude nasledovať hneď za ním (b6-b5-b4). Navyše obe figúry stoja v ceste c-pešiakovi, jazdec cloní i čiernopoľnému strelcovi, ktorý za chvíľku bude stáť na b2. Biely preto plánuje presunúť jazdca na g3. Na to však potrebuje pokryť e4; preto uhýba strelcom na d3, a nie na f1. Partia pokračovala: 10.Sd3 Ve8 11.Sb2 a6 12.Je2 Sf8 13.Jg3 Dc7 14.c4. Biely zharmonizoval svoje ľahké figúry, hrozí získať priestor ťahom d5. Má malú prevahu.

Vnímanie „pasívnej hodnoty“ figúr nám umožňuje vysvetliť, prečo je dáma zlým obrancom, prečo jestvuje určité obvyklé poradie vývinu (jazdci-strelci-rošáda-ťažké figúry), prečo je fianchetto v istom type pozícii lepšie ako obyčajný vývin strelca, i keď stojí tempo, a mnohé iné čiastkové javy šachovej stretégie. Na ďalšie príklady hádam príde čitateľ i sám.