Pred dvadsiatimi rokmi stroj prvý raz v dejinách porazil majstra sveta v šachu. Počítač Deep Blue zdolal Garriho Kasparova v jednej zo šiestich partií, tri prehral, vo dvoch remizoval. Zdanlivo nevinná prvá výhra predznamenala dominanciu strojov. V polovici marca tohto roku pred výpočtovou silou kapituloval aj Lee Se-dol, svetový šampión prastarej hry go, ktorá je oveľa náročnejšia na počítačovú simuláciu ako šach. Uplynulo 20 turbulentných rokov, ktoré formovali aj slovenského šachového veľmajstra Jána Markoša.
Mali ste šesť rokov, keď vás sestra naučila hrať šach. Ako vám to išlo?
Sestra si na tom veľmi zakladá, že to bola práve ona. Keď sme boli tínedžermi, tak dokonca žiadala časť mojich cien ako revanš za to, že ma učila hrať šach. Myslím si, že mi to išlo už od začiatku dobre. Nepamätám sa, ako rýchlo som sa naučil všetky pravidlá, ale šach ma veľmi fascinoval.
Kto bol váš vzor?
Sme šachová rodina. Otec hrával za Kremnicu. Starý otec mal takisto šach veľmi rád. Doma sme mali šachovú knižnicu, takže som sa veľmi skoro mohol dotknúť šachovej kultúry a rýchlo som sa učil. Čítal som o majstroch sveta, ako spolu bojovali, kto kedy vyhral a prečo. Niekto sa v mojom veku s obdivom pozeral na futbalistov, iný na kozmonautov, ja na šachistov. <Ot> Začínali ste v dobe, keď sa počítače začali doťahovať na veľmajstrov. Kasparov v roku 1995 tvrdil, že stroj nikdy neporazí človeka. Alebo až niekedy v roku 2010. Už v roku 1996 však prehral. A o rok neskôr nasledovala ďalšia, oveľa zdrvujúcejšia prehra. Ako ste to vnímali? <A> Keď človek prehrá zápas s počítačom, tak to možno verejnosť vníma tak, že počítač rozumie šachu lepšie ako človek. Ale nie je to tak. Počítač je schopný držať konzistentne kvalitu ťahov a nerobí chyby. Človek hrá omnoho nevyrovnanejšie – keď chybuje, chybuje pomerne zásadne.
Hoci Kasparov prehral, bol stále lepší?
Kasparov rozumel v tom čase šachu o dosť lepšie ako počítač Deep Blue. Akurát nebol schopný počas šiestich partií a dohromady približne 300 ťahov udržať si takú precíznu hru ako stroj. V šachu sú ťahy ako ohnivká reťaze. To najslabšie očko rozhoduje, aká kvalitná je celá reťaz. Stačí, aby človek spravil jednu hlúpu chybu a partia je prehraná.
Majú ľudia dnes vôbec šancu?
Dnes nemá ani najsilnejší hráč šancu, že by obstál slušne v súboji s počítačom. Podarí sa mu možno uhrať pár remíz, ale nevyhrá ani jednu partiu. No na druhej strane, stále sú niektoré typy pozícií, v ktorých je počítač neistý a v ktorých robí detské chyby. Akurát nie je vôbec ľahké počítač do týchto pozícií nalákať.
Aj Deep Blue, aj počítač AlphaGo, ktorý porazil Lee Se-dola, vytvoril človek. V čom spočíva ľudský vklad?
Samozrejme, ľudský vklad je obrovský. Každé písmenko programu napísal človek. Pri Deep Blue fungovala navyše určitá poistka. Človek, ktorý ho obsluhoval, mal právo vymeniť ťah, ktorý program navrhoval ako najlepší, za druhý najlepší, ak sa mu ten prvý zdal z ľudského hľadiska nezmyselný. Ľudia, ktorí obsluhovali AlphaGo, takisto spravili množstvo zásahov. Napríklad určili, koľko času má počítač stráviť nad určitým ťahom. Počítač sa nerozhodoval sám, či bude nejakému ťahu venovať 10 minút alebo 20 minút, ale rozhodol zaň človek. Po dvadsiatich minútach by pritom počítač mohol prísť na iné riešenie ako po desiatich.
Vyhral Deep Blue naozaj vďaka intuícii, ako mu to podaktorí pripisovali?
Nemyslím si, že v prípade Deep Blue išlo o intuíciu: nemal v sebe zakódovaný žiadny samoučiaci proces, „iba“ ohromnú výpočtovú silu. V strome možností vyhodnocoval niekoľko stovák pevne daných kritérií, ktoré mali priradenú určitú číselnú hodnotu určujúcu kvalitu postavenia a on mechanicky vybral tú, ktorá vychádzala najlepšie. Fungoval ako automatická práčka. Nastavíte program, nastavíte hodnoty, zapojíte do elektriny a je to.
A je AlphaGo bližšie k ľudskému mysleniu?
Hra go sa hrá oveľa intuitívnejšie ako šach, hracia doska (goban) je veľká a možností je veľmi veľa. Navyše máte len jeden druh kameňov. A to, akým spôsobom nimi obkolesujem tie súperove, je z veľkej časti založené na intuícii. Program AlphaGo je unikátny v tom, že využíva čosi ako neurónové siete. Dosiaľ odohral sám proti sebe asi 30 miliónov partií, simuloval v nich aj prvky náhody. Výsledky zápasov si ukladal do neurónovej siete a vyhodnocoval, ktoré usporiadanie kameňov viedlo k víťazstvu a ktoré nie.
Kasparov prejavil svoj hnev po prehre v roku 1997 dosť expresívne. Je to naozaj také trpké, prehrať s neľudským protivníkom?
Nuž, treba najprv povedať, že Kasparov sa po prehre hnevá vždy. Aj to je niečo, čo ho dostalo tak vysoko. Je veľmi sebavedomý. Bojovník, plný energie, emócií. A to je v poriadku. No je fakt, že Kasparov hral tento zápas veľmi zvláštne. Púšťal sa do riskantných rozhodnutí, ktoré by proti ľudskému protivníkovi neurobil. Dalo by sa povedať, že svoju antipočítačovú stratégiu prehnal do tej miery, že prestal hrať úplne korektne.
A aké boli vaše pocity po prvej prehranej partii s počítačom?
Hrať v dnešnej dobe s počítačom partie pre zábavu je podobne depresívne, ako súťažiť v behu s Ferrari. Pre šachistov to už nemá žiaden význam. Programy sa však využívajú ako pomocníci. Keď sa pripravujete na súpera, preverujete si pozície, ktoré sa môžu v zajtrajšej partii vyskytnúť. To, čo predtým ľudia analyzovali dlhé hodiny, dnes za pol minúty zvládne miniatúrny program, ktorý je možné poslať mailom. Lenže počítač nie je dokonalý šachista. Je extrémne silný šachista, ale má aj svoje slabé stránky. A ja som s ním občasne hrával aj preto, aby som odhalil slabé stránky strojov.
Tak sa predsa dajú nájsť slabiny?
Niektorým pozíciám počítače stále nerozumejú. Základným problémom počítača je to, že počíta. A to znamená, že môže pracovať len s hodnotami, ktoré sú spočítateľné a majú niečo spoločné. Predstavte si tržnicu s hruškami a jablkami. Ak ich chcete spočítať, musíte najprv vymyslieť, ako jablká aj hrušky previesť na nejakú spoločnú hodnotu. A tou sú peniaze. Teraz už môžete spočítať hodnotu jabĺk aj hrušiek. Nuž a práve v tomto počítače stále nie sú dokonalé. Nie sú dobré v prevádzaní určitých vecí na hodnoty, ktoré by sa dali spočítať.
Mohli by ste uviesť príklad?
Napríklad biely má veľkú materiálnu výhodu, má veľa figúrok. Čierny však chystá pomalý, no nádejný matový útok. V tejto situácii to počítač nedokáže dobre spočítať a vyhodnotiť. To je podobná situácia, ako keď váhate, či máte, alebo nemáte na pacienta vo vážnom stave minúť milión eur. Zdravie a majetok nemožno dohromady priamo spočítať. A je tu ešte jeden prekvapujúcejší problém počítačov. Nedokážu v šachu rozoznať pevnosť.
Čo to znamená?
Predstavte si v strede šachovnice obrovský pešiakový masív, ktorý bráni silnejšej strane dostať sa ku kráľovi slabšej strany. Aj veľmi priemerný šachista vie, že na šachovnici stojí remíza, pretože do seba zakliesnených pešiakov nie je možné prekonať. Počítač to nemá ako zistiť. Vie, že sa k súperovi nedostane za päť ťahov ani za dvanásť, do tohto horizontu sa ešte dopočíta, ale za sto? To nemá ako zistiť, a preto nástojí na tom, že silnejšia strana stojí na výhru. Prirovnal by som to k rozprávke o troch kozliatkach, ku ktorým sa dobýja vlk. Počítač otvorí dvere vlkovi len preto, aby dostal cukrík. No ak by rozoznal, že dom vydrží a dvere by neotváral, získal by omnoho viac.
Načo je vlastne dobré vymýšľať programy, ktoré neporazí žiaden človek?
Motivácie ľudí z IT sektora sú iné ako motivácie šachistov. A myslím si, že počítače urobili šachistom veľmi zlú službu. Obrali ich o kreativitu. Motiváciou ľudí z IT je dokázať, že počítač zvládne veci, ktoré predtým robil človek. Takisto aj motiváciou manažérov supermarketov je nahrádzať pokladníkov automatmi, lebo je to lacnejšie. Je to však aj v záujme pracovníkov? Aj nás počítače vyháňajú zo šachu, berú nám patent na pravdu v šachu.
Je rozvoj IT sektora úspechom ľudského pokroku, alebo hrozbou pre ľudstvo?
Je to Pandorina skrinka, ktorú otvárame a nevieme, čo z toho bude. Podľa mňa je nebezpečná, ale „technooptimisti” asi nebudú súhlasiť. Svet sa radikálne mení a je otázne, či sme na tieto zmeny pripravení. Mechanizácia spoločnosti môže napríklad obrať veľa ľudí o prácu.
Odchádzajú šachisti z profesionálneho hrania?
To sa nedeje. Skôr nadávajú na to, že musia tráviť veľa času s počítačom. Pretože inak by súperi získali konkurenčnú výhodu.
A ako tieto zmeny vnímal váš otec a starý otec?
Starším ročníkom prekáža, že sa skracuje tempo. Kedysi sa hralo štyri hodiny, potom sa pečatilo. Jedna strana napísala svoj ťah do obálky, hráči sa rozišli a pokračovali na ďalší deň. Ak dnes dostane šachista na partiu hodinu a pol, je rád. Sponzori nás tlačia do rýchlejších formátov, chcú ponúknuť akciu.
McAfee a Brynjolfsson v knihe Druhý vek strojov rozvíjajú takúto myšlienku. Existuje program, ktorý dokáže poraziť hocijakého šampióna. No tento program dokáže zdolať aj obyčajný šachista s podporou lacného analytického programu. Je to pravda?
Tandem človek a počítač by mal byť mierne silnejší ako samotný počítač. Kľúčové je, či človek rozumie tomu, aký nástroj má v rukách. Inak by urobil viac škody ako úžitku, podobne ako dieťa, ktoré drží v ruke samopal. Je pravda, že sa hráva takzvaný Advanced Chess, pokročilý šach, kde hrá veľmajster plus počítač proti inému veľmajstrovi s počítačom. Ale ľudí to zatiaľ príliš neláka, ide skôr o ojedinelé akcie.
A čo podvody? Preniká tento fenomén aj na vrcholové podujatia?
Áno, podvádza sa aj vo vrcholovom šachu. Spomenul by som prípad, keď kapitán francúzskeho družstva na olympiáde posielal svojmu zverencovi ťahy. Mali to nacvičené ako nejakí špióni zo CIA. V izbe v hoteli sedel človek so silným počítačom a cez SMS posielal kapitánovi zakódované ťahy. Ten sa potom prechádzal okolo stolíkov a tým, kde sa na chvíľu zastavil, signalizoval ťah hráčovi. To je trápne, ako keď istý ruský agent posielal správy podľa rozvešanej bielizne.
A ako to odhalili?
Kapitánovi sa minul kredit. Tak si požičal telefón od kolegyne na olympiáde a tá potom našla v mobile asi 200 zvláštnych zakódovaných správ… Iní podvodníci si namontujú do topánky systém, ktorý do palca na nohe vyťukáva morzeovkou ťahy. Zariadenie sa dá skryť aj v dlhých vlasoch.
Sprísňujú sa opatrenia?
Je to protivné, odhaľovať podobné podvody. Človeku musíte povedať, aby sa vyzliekol a rozhodcovia nie sú na takéto situácie psychicky pripravení. Šach je stále hra s vysokou etikou. Mne napríklad prekáža aj to, že musím pri niektorých turnajoch prechádzať cez rámy s detektormi kovov ako na letisku.
Dá sa technický doping vystopovať aj podľa štýlu hry?
Sú na to nepriame dôkazy. Keď nejaký priemerný hráč začne zrazu hrať fantasticky. Hrá strojové ťahy, má precíznu kalkuláciu. Je odvážny a rýchly v kritických momentoch a, naopak, vo chvíľach, keď je situácia jasná, zdĺhavo premýšľa. Alebo urobí ťah vždy po dvoch či troch minútach. Dá sa to vytušiť, ako napríklad učiteľ vie, že žiak odpisuje. No je ťažké získať presvedčivé dôkazy. Francúzi, ktorých som spomínal, svoj prípad ťahali až na civilný súd a vyhrali. V každom prípade, podvody sa dejú, i keď výnimočne, aj vo svetovej stovke a tam je to najťažšie odhaliť.
Prečo?
Pretože silný hráč potrebuje pomoc počítača len pri dvoch-troch kritických momentoch. A to je náročné vystopovať. Aj preto v súbojoch, v ktorých ide o veľké peniaze a o prestíž, začínajú byť ľudia paranoidní. Pred pár dňami sa skončil turnaj, ktorého víťaz Sergej Karjakin má právo vyzvať majstra sveta Magnusa Carlsena. Karjakin pred pár rokmi odišiel z Ukrajiny do Ruska, schvaľoval anexiu Krymu a je priaznivcom súčasného ruského prezidenta. Niektorí sa nazdávajú, že môže získať všemožnú „pomoc” od Ruska – krajiny, ktorá podľa Svetovej protidopingovej agentúry na celoštátnej úrovni podporuje doping atlétov.
Už sa niekedy stalo, že by nejaká krajina vybavila národného reprezentanta masívnou výpočtovou technikou?
Bulharská vláda ponúkla celé špičkové výpočtové stredisko svojmu reprezentantovi na prípravu. Vyčlenila približne 200 počítačov, aby mohol študovať s ich pomocou začiatky partií. Ale to je legálne.
A čo korešpondenční šachisti? Nie je to skvelé, že si môžu vďaka počítačom cizelovať manévre?
To je ťažká otázka. Je pravda, že partie sú dnes vďaka pomoci počítačov rádovo kvalitnejšie, ako keď ich predtým hrali ľudia sami. A stroje občas nájdu stratégie, ktoré by človeku ani nezišli na um. Takže, áno, môžeme sa od nich niečo učiť. No ak by sme sa týchto šachistov spýtali, či je korešpondenčný šach teraz pre nich príjemnejšou aktivitou, tak by sme asi dostali zápornú odpoveď.
Prečo?
Pamätám si, ako som chodieval do klubu. Ľudia si tam navzájom ukazovali rozohrané partie a diskutovali o riešeniach. Dnes sedí človek sám doma pred tromi počítačmi, ktoré sa snaží krotiť. Je to podobný posun, aký nastal pri sociálnom kontakte. Predtým si človek sadol do krčmy alebo ku káve, aby sa porozprával s kamarátmi. Dnes četuje na internete.
Napísali ste knihu o Kráľovskej indickej obrane. Táto stratégia mala striedavú popularitu. Vrátil jej ju Kasparov. Potom sa zase akoby vytratila. Ako je na tom dnes?
Toto otvorenie hry je relatívne riskantné. Preto Kráľovskú indickú obranu dnes zo svetovej špičky používajú pravidelne možno len dvaja alebo traja hráči a ostatní po nej siahnu, iba keď chcú prekvapiť. No medzi klubovými hráčmi je obľúbená, pretože je zábavnejšia než iné otvorenia.
A vedia si s ňou poradiť počítače?
To je práve jedno z otvorení, ktoré počítače hrajú najslabšie. Vzniká centrálna pešiaková formácia, ktorá počítačom nevyhovuje. Čierny vytvára pomalý útok na bieleho kráľa, je ochotný obetovať veľa figúrok a útok sa končí matom. Týmto pomalým pešiakovým nástupom počítače veľmi nerozumejú.
Prečo sa vlastne táto stratégia nazýva indická?
To je celkom zaujímavé. V tridsiatych rokoch minulého storočia sa objavila skupina šachistov, ktorí sa nazývali s dávkou irónie hypermodernisti. Spôsob, akým začali hrať šach, sa ľuďom javil ako exotický. „Padnutý na hlavu.“ Hovorili o nich hanlivo, že asi prišli hrať šach z Indie, takže prívlastok indický je pôvodne pejoratívny. Ľudia sa im smiali, no hypermodernistom to vychádzalo.
Veľkí šachisti v rozhovoroch zdôrazňujú význam poznania histórie legendárnych partií. Nestráca sa takto schopnosť šachistu prekvapiť?
Existuje koncept, ktorý sa nazýva druhá naivita. Prvá naivita je taká, že sa pustíte do niečoho, o čom neviete vôbec nič. Začnete napríklad písať básne. Ale nebude to dobré. Potom sa pokúsite to pochopiť. Naučíte sa rytmiku, trénujete, píšete. A vaše diela sú remeselne dobré, ale bez života, vydreté. Až sa dostaví druhá naivita. Stane sa to v okamihu, keď sa vám všetky schopnosti a poznatky dostanú do krvi a ponúknu vám určitú slobodu. Ak je niekto majster pera, píše, akoby dýchal. Akoby to robil mimovoľne, bez námahy. Vidno to aj na huslistoch. Keď dáte laikovi do rúk husle, znie to príšerne. Ale keď počúvate virtuóza, hrá s takou ľahkosťou, až máte pocit, akoby sa nikdy preto nenadrel. Podobné je to aj v šachu. Keď človek spozná, čo sa v minulosti vymyslelo, vzniká paradoxne priestor na tvorivosť. Často mi mladší študent povie, že tento ťah sa mu nepáči. A ja sa ho spýtam, či chce hrať šach, ktorý ho baví, alebo šach, v ktorom bude vyhrávať. Aj v živote môžeme robiť len to, čo nás baví. No riskujeme, že umrieme od hladu, a ešte predtým nás zavrú za ignorovanie úradov. To nie je dospelý prístup. A tomuto dospelému prístupu nás učí i šach. Priestor slobody je relatívne malý a otvára sa až potom, keď sa podrobíme nutnosti.
Kasparov plával, Karpov hral tenis. A vy?
Nešportujem. Ale to nie je dobre. Chodím síce po horách, ale aktívne sa nevenujem žiadnemu športu. Neberte si zo mňa príklad.
Prečo je fyzická príprava dôležitá?
Pretože myslenie je namáhavé (smiech). Vidíte to všade navôkol, ľudia sa mysleniu vyhýbajú ako čert krížu! Stojí to energiu, hoci to tak nevyzerá. Šachista síce sedí, ale musí tvrdo pracovať. Za minimálnu dobu sa snaží dospieť k čo najväčšiemu množstvu informácií. To je, akoby človek maturoval deň čo deň. A na to potrebujete kondičku, nie?
Prečo sa slovenská jednotka už nevenuje šachu profesionálne?
Pre mňa bol šach príliš úzkym miestom, aby som v ňom strávil celý život. Momentálne som veľmi spokojný v práci, ktorú robím – vediem Sokratov inštitút. Zdá sa mi, že táto práca dáva ostatným ľuďom viac, ako keby som hral sám za seba stolnú hru. Stále však trénujem, píšem o šachu, čo je možno aj užitočnejšie. Šach učí aj ďalším veciam, ktoré môžu ľudia využiť v živote. Navyše šach na Slovensku nemá takú podporu ako povedzme v Nemecku, USA či Rusku. A napokon, mám malú dcérku. Ak chce byť človek šachový profesionál, musí veľa cestovať. A ja chcem tráviť čo najviac času doma.
Dokáže šach človeka uživiť?
Na celom svete žije zo šachu vyše tisíc ľudí, ale záleží na tom, aké má človek nároky. Tých skutočne bohatých šachistov je asi 20.
Dnes sa šach pripomína na školách ako skvelý prostriedok na cibrenie pozornosti. Vy ste však v jednom rozhovore povedali zaujímavú vec: šach môže dať dieťaťu dosť darov, ale môže mu aj niečo zobrať. Čo také?
Zoberie mu prinajmenšom ten čas, ktorý do toho investuje. Mne osobne zobral mnoho lyžiarskych zájazdov a iných akcií, na ktorých som mohol byť s vrstovníkmi. Namiesto toho som cestoval po Slovensku a hrával partie s výrazne staršími hráčmi. To je riziko šachu, že vás môže vytrhnúť z okruhu ľudí, kam patríte. No a šach nie je život. Je to hra, ktorá môže odvádzať pozornosť od vecí, ktoré sú menej abstraktné a dávajú väčší zmysel. Ale toto všetko sa týka ľudí, ktorí to so šachom preháňali, ako som to kedysi preháňal aj ja. Bežnému šachistovi šach naozaj viac dáva. Učí koncentrácii, trpezlivosti. Netreba sa báť dať dieťa na šach.
Ako vidíte budúcnosť šachu?
Šach sa bude po kaviarňach hrať vždy. No šach ako profesionálna disciplína prechádza krízou, odkedy sa počítače zahryzli do tela šachu a odobrali mu mnohé veci, ktoré boli zaujímavé. A preto sa dnes vymýšľa, ako proti tomu bojovať.
Sú nejaké nápady?
Napríklad Fischerov šach. Podľa určitých pravidiel by sa pomerne voľne a náhodne pred každou partiou rozhádzali figúrky v prvom a ôsmom rade.
Aký by to malo efekt?
Odpadlo by štúdium otvorení, ktoré je dnes masívnou časťou práce profesionálnych šachistov. Trávia nad tým celé hodiny a dni. Možno by sa takto vrátila tvorivosť do šachu. Toto je nápad, ktorému držím palce. Alebo sa musí nájsť iný spôsob, ako obrať počítače o ich silu. Pretože pôjdu rapídne hore, čo sa týka výkonnosti, sily aj dostupnosti. Na druhej strane sa však črtá zaujímavá budúcnosť na klubovej úrovni.
Pribúda hráčov?
Amatérsky šach zažíva rozvoj, aký ešte nikdy nezažil, a to práve vďaka internetu. Dnes si každý môže nájsť rovnocenného súpera, čo je skvelé. Znamená to síce, že sa niektoré kluby vyprázdňujú, pretože ľudia hrajú radšej doma. No dostupnosť vyvoláva obrovský dopyt. V mnohých krajinách sa počet šachistov výrazne znásobil a to je, myslím si, dobrý jav. Nuž a v otázke budúcnosti ma osobne asi najviac zaujíma, či tento vývoj prinesie nejaké nové znalosti o tom, ako sa má šach správne hrať. Možno nás raz umelá inteligencia opraví so slovami: Milí ľudia, šachu ste nerozumeli až tak dobre.