Bratislava leží takmer na hranici s Rakúskom; na hranici, kde ešte nedávno kraľovali ostnaté drôty, psy a samopaly. Pamätám si, ako som tú hranicu tesne po páde komunizmu prekročil prvýkrát; bolo to ohromné sklamanie. Bol som malý chlapec, prváčik, a naivne som čakal, že prechodom do iného štátu sa všetko zmení: stromy budú možno modré, tráva fialová a rieky budú prúdami iskrivého svetla. Nestalo sa ale nič: Rakúsko vyzeralo úplne rovnako ako Slovensko. Hranica proste nebola súčasťou sveta; mraky a sýkorky a mravce o hranici nevedeli nič. Bola len v našich hlavách.
Dodnes občas sám so sebou hrám hru na oddeľovanie toho, čo je skutočné, od toho, čo sme si k skutočnosti prilepili. Je to hra nejednoznačná (a o to zábavnejšia), pretože naše vnútorné hranice a vymedzenia majú často veľmi skutočné dôsledky.
Vezmite si napríklad aukciu u Sotheby´s. Predávajú manikúrové nožničky, ktorými si svoje ctené prsty obstrihávala povedzme Marilyn Monroe. Na tých nožničkách to samozrejme nezanechalo akúkoľvek stopu; stále sú len kúskom časom poznačeného kovu. Dychtiví zberatelia sa na ne ale dívajú úplne inými očami a platia tisíce dolárov, aby si k nim mohli prilepiť pocit „sú moje“.
Alebo si vezmite takú nedeľu. Nedeľa nevie, že je nedeľa; deň sa nelíši od všetkých ostatných. Ráno vyjde slnko, večer zapadne, medzitým veje vietor lístím. Ale náš pocit je komplet iný. Je proste nedeľa; sme v slávnostnejšej nálade, oddychujeme, prípadne začíname mať trému z pondelka.
Týždeň má sedem dní. Prečo nie osem? Alebo jedenásť?
Surfovanie na internete je tiež pekným príkladom. Smejete sa na zábavnom videu z youtube, rozhorčí vás správa o podvode v Utahu. V skutočnosti ale len sedíte doma pred plochou tekutého kryštálu a dívate sa na jej meniace sa farby, spôsobené elektrickými výbojmi. To je všetko, čo sa reálne deje; všetko ostatné je nadstavba, dohodnutá v našich hlavách.
Na jeden krásny príklad takej reálnej-nereálnej bariéry v našich hlavách som natrafil minule pri čítaní akejsi poviedky z vidieckeho prostredia Slovenska v 19. storočí. Hrdinovia príbehu, muž a žena v stredných rokoch, obaja ovdovení, sa do seba vášnivo zamilovali. Obaja mali vlastné domy, deti a hospodárstva. V dedine nebolo slušné verejne sa stretávať, a tak sa stretli tajne v jabloňovom sade, aby sa dohodli, čo ďalej. Bolo to ťažké stretnutie. Ani jeden z nich nechcel opustiť svoj dom a svoje deti a presťahovať sa. A tak sa dohodli, že svoju lásku potlačia a nebudú sa vídať.
Na celom príbehu je samozrejme z pohľadu čitateľa v roku 2013 zaujímavý najmä fakt, že postmoderné riešenie – každý býva u seba doma a napriek tomu žijú spolu ako pár – našich hrdinov vôbec nenapadlo. Nie že by ho zamietli, nenapadlo ich ani vo sne. Nebolo súčasťou ich reality.
Občas si na túto poviedku spomeniem, keď vidím naše skvelé riešenia rómskej otázky na Slovensku, alebo naše vášnivé diskusie o Pride pochodoch. Ktovie, ako nás budú čítať čitatelia z roku 2113…
Alebo zo šachového súdka. Skúste sa posadiť za biele figúrky a urobiť tri ťahy: 1.Jg1-f3, 1.Jg1-h3 a 1.Jg1-e3. Pri každom z nich máte úplne iný pocit. Ja mám z druhého ťahu silný pocit nesprávnosti, nečistoty, a pri treťom sa mi zdá, že by vlastne moja ruka ani nemala byť schopná posunúť drevenú sošku koníka o dve políčka šikmo. Samozrejme tomu nič nebráni; okrem môjho dlhoročného návyku.
Iný príklad. Hráč 1900 a hráč 2100 sa stretnú v tretej lige, a ten nižšie hodnotený sa toho vyššie hodnoteného bojí ako čert kríža, a tá 2100 ho podcení, lebo má vyšší rating, a remizujú, a jeden je šťastný a jeden sklamaný. A to všetko len pre dve čísla, ktoré majú obaja nalepené na čele, a ktoré majú navyše takmer nulovú výpovednú hodnotu. Veď na tejto úrovni sa sila s elom presne nekryje.
A do tretice. Šachový klub Monte Carlo postaví do ženského Európskeho pohára super silné družstvo, v ktorom hrajú po boku Hou Yifan a Humpy Koneru, a spravidla súťaž vyhrá. No ale aký to má vlastne zmysel? Čo presne spája Indku, Číňanku a dve Rusky s mestom Monte Carlo? A čo majú Humpy a Hou spoločné? Prečo tvoria tím, keď pred pár mesiacmi boli v zápase o majstra sveta nepriateľkami na život a na smrť? A prečo sa vlastne tešiť, keď takýto tím-netím vyhrá?
No ale toto všetko je ešte nič. Tu nejde o život, aj keby sa Šachový klub Monte Carlo rozpadol, tragédia sa nestane. Prvú ligu ale v oddeľovaní reality od konštruktov v našich hlavách hral istý Gautama Buddha, ktorý sa neostýchal učiť, že i náš pocit, že sme nejakým „ja“, nejakou pevnou, ohraničenou a v podstate stálou jednotou, je len konštrukciou, ktorá nemá v realite žiadnu oporu.
Si svoje telo, pýtal sa? Ako je potom možné, že ti telo starne, bolí, rastie a kazí sa, a ty s tým nič nevieš urobiť?
Si svoje myšlienky, svoje emócie? Ako je potom možné, že ich neovládaš? A že sa hneváš, aj keď sa nechceš hnevať?
„Čo teda vlastne si?“, pýta sa milý ex-princ.
A keďže k tomuto už naozaj neviem, čo by som napísal, končím.
Bodka.