Milujem pozície, kde majú obe strany voľných pešiakov. Teda, milujem nie je správne slovo. Hrať ich za šachovnicou je utrpenie, lavíny sa valia a rozpadajú, pešiaci postupujú a buď dosiahnu svoj cieľ, alebo sú po ceste zablokovaní, či dokonca stratení.
Ale analyzovať ich, to je radosť; ani s počítačom nemôže mať človek úplne jasno. Pešiakove lavíny sú síce smrtiace, ale pomerne pomalé; ich rozhodujúci nástup sa môže odohrať až povedzme o tucet ťahov. Počítače však počítajú len do určitého horizontu, za ktorý sa už takmer nemôžu dostať, kým im nepomôžeme.
Na jednu takúto pozíciu som narazil náhodou pri čítaní Aagaardovej knihy Grandmaster preparation: Strategic play. Aaagaard mal s partiou, ktorú nižšie citujem, celkom iný zámer, nasledujúca pozícia sa objavila na šachovnici po predošlej chybnej hre bieleho.
Conquest-Williams, Majstrovstvá Británie, 2010, biely na ťahu:
Bieleho pešiaci sa dostali ďalej, sú tiež v úplnom bezpečí. Na druhej strane sú pomerne nehybní. Lavína čierneho je sa ešte len rozbieha kdesi tesne pod vrcholom hory, ale je potenciálne nebezpečnejšia. Bude ťažšie ju zafixovať, navyše je podporovaná dvojicou strelcov.
Veľmajster Conquest svoju úlohu v partii nezvládol a lavína zložená z centrálnych pešiakov sa mu vovalila až do spálne a udusila jeho bezradné figúrky. Biely ale v pozícii diagramu ešte rozhodne nie je bez šancií; našou úlohou je mu pomôcť.
Jednou extrémne zaujímavou možnosťou je ťah 29.f5. Skúste prerátať jeho dôsledky. Na čo slúži? Je najlepším v pozícii? Stojí po ňom (a pred ním) biely lepšie, horšie či vyrovnane? A aké iné ťahy by ste ešte zvažovali?
GM Ján Markoš