Mám rád Japonsko a temer všetko, čo s ním súvisí. Nedávno som sa preto díval v televízii na tradičné zápasy sumo; napadlo mi pritom, že i keď sumo a šach sú samozrejme úplne rozdielne športy, majú jednu dôležitú črtu spoločnú. Touto spoločnou črtou je ich vnútorná dynamika, tempo.
Predstavte si začiatok zápasu sumo: dvaja borci sa postavia oproti sebe, poklonia sa, rozhádžu naokolo ryžu; keď potom rozhodca zápas odštartuje, najväčšou možnou rýchlosťou sa vrhnú proti sebe. Keď ale do seba narazia a nikto nespadne, dianie sa spomalí; obaja do seba zakliesnení zápasníci fučia a namáhajú sa, často sa ale navonok nič nedeje, nikto nepadá, neustupuje. Žiaden viditeľný pohyb.

Šachová partia začína úplne rovnako: počas prvých ťahov, pokým ešte figúrky nie sú v kontakte, sa obe strany snažia maximálnou rýchlosťou vyvíjať a obsadzovať centrum. Keď už však ku stretu oboch armád príde; hra sa pomerne často výrazne spomalí, v niektorých prípadoch temer zastaví.

Jedna z prvých poučiek, ktoré sa šachista z knižky či od trénera dozvie je, že v otvorení je nutné vyvíjať sa čo najrýchlejšie; v tejto fáze hry má čas cenu zlata. I pomerne silní hráči potom majú tendenciu tento poznatok zovšeobecniť na celú hru; získajú dojem, že šach je niečo ako preteky, v ktorých ide o to, ktorá strana rýchlejšie či skôr zrealizuje svoj plán. Toto zovšeobecnenie je ale hrubým omylom.
Šach nie je Formula jedna. Magnus Carlsen nie je Mika Häkkinen. Niektoré pozície je síce nutné hrať rýchlo, iné je však správne hrať pomaly, trpezlivo. V mnohých pozíciach je rýchlosť skôr na škodu. Je veľmi dôležité, aby sa hráč naučil rozoznávať, kedy ide o „rýchlu“, a kedy naopak o „pomalú“ pozíciu. Snaha hrať „pomalú“ pozíciu rýchlo, alebo naopak „rýchlu“ pozíciu pomalo, má obvykle katastrofálne následky.

Jednou z najtypickejších „rýchlych“ pozícií je na diagrame č.1 zachytené postavenie z Dračej varianty Sicílskej obrany. Lokálna nerovnováha na oboch krídlach je tak veľká, že ani jedna strana vlastne nedokáže zadržať nástup súpera proti svojmu kráľovi. Je temer nemysliteľné, že by sa povezme čierny rozhodol stiahnuť sa do obrany a ubrániť svoje kráľovské krídlo; kráľ na g8 je v tejto pozícii tak veľkou slabinou, že ho dlhodobo nie je možné úspešne ochrániť. Podobne je na tom biely kráľ. A tak v tejto pozícii, podobne ako v slovenských porekadlách, platí: „Najlepšia obrana je útok.“ a „Kto prv príde, ten prv melie.“

Nasledujúce dva diagramy (č.2 a č.3) sú z partie McShane – Short, Londýn 2009. Skúste ich prosím porovnať a odhadnúť, koľko ťahov ich od seba delí. Tri? Šesť?

V skutočnosti obe postavenia delí celých tridsať (!) ťahov. Ako je možné, že si dvaja silní veľmajstri tak málo vážia šachový čas, že za tridsať ťahov nedokázali nijako konštruktívne vylepšiť svoju pozíciu?
Odpoveď samozrejme znie: Práve preto, že obaja hráči sú silní veľmajstri, sa na šachovnici za tak dlhú dobu neudialo prakticky nič. Ide o toto: pozícia na prvom diagrame má blokovaný charakter, figúrky preto prakticky nie sú v kontakte. Aby sa charakter pozície zmenil, muselo by prísť k nejakému prelomu, čiže k pohybu pešiakov. Avšak, a to je dôležité, jedna strana si nemôže dovoliť rozhýbať svojich pešiakov. Čierny má totiž vo svojej štruktúre dvoch dvojpešiakov; táto formácia je veľmi citlivá na posun vpred, obvykle každý pohyb dvojpešiaka vytvorí nejakú slabinu. Čierny teda pozíciu otvoriť nemôže; môže len čakať, čo vymyslí biely. Short to vie a preto vyčkáva.
Biely naopak otvoriť pozíciu môže (prelomom h3-h4; možno i b2-b3). V žiadnom prípade sa však s týmto postupom neponáhľa a manévruje hore-dolu figúrami. Toto otáľanie má dvojaký účel: jednak umožňuje vybrať najvhodnejší okamih na prelom, jednak je pre súpera psychologicky veľmi nepríjemne. McShane vyhral v 163. tahu.

I ďalšia ukážka je z londýnskeho turnaja; tentokrát však McShane ťahal za kratší koniec. (Adams – McShane, Londýn 2009):

Adams k tejto pozícii píše: „Čierneho figúry stoja na ideálnych miestach, musí preto vyčkávať.“ Adams je síce autorita, ale predsa: šachovnica je plná figúr. Je pre čierneho vyčkávanie naozaj najlepším plánom?
McShane má k tomuto plánu dve alternatívy: pokúsiť sa predsa ešte vylepšiť nejakú figúru, alebo otvoriť centrum. Jediná figúra, ktorú si ja viem predstaviť na lepšom mieste, je Sf8. Jeho prevod na g7 ale viazne na napadnutom ph6, a …Kg8-h7 vchádza pod Sc2. Vylepšiť figúrky preto asi nemožno.
Otvorenie centra ale nie je pre čierneho tiež výhodné. Branie ..exd4 odovzdáva centrum bielemu, …c6-c5 po d4-d5 zase priestor a okamžité ..d6-d5 materiál. (Kto neverí, nech analyzuje).
Čierneho situácia je teda v istom zmysle paradoxná: i keď jeho figúry stoja ideálne, nestoja dostatočne dobre na to, aby s nimi bolo možné otvoriť hru. Čierny teda stojí horšie, a správnym plánom je vyčkávať. Ďalšie tri ťahy čierneho boli …Dc7-b8, ..Db8-c8 a …Dc8-c7.

Už samotné rozlišovanie rýchlych a pomalých pozícii je dosť ťažkou úlohou. Medzi pomalé postavenia patria najmä blokované pozície, pozície s nevyjasneným centrom (napr. ježko), mnohé technické koncovky a pozície, v ktorých jednej strane chýba aktívny plán.
Skutočným orieškom sú ale pozície, v ktorých sa čas bieleho a čas čierneho nezhodujú. Niekedy sa totiž stane, že jedna strana chce, aby sa pozícia hrala rýchlo, pokým druhej vyhovuje pomalosť.
Prvý príklad (diagram č.5) je z partie Petrosian – Lutikov, Tbilisi 1959:

V blokovaných pozíciach vyhovuje pomalá hra strane, ktorá má viac priestoru. Je to logické: na väčšom priestore je ľahšie ideálne rozostaviť figúry. V stiesnenom postavení zo svojich figúr nedostanete maximum, ani keď s nimi budete manévrovať tisíc ťahov. Ďalej, v kráľovskoindických štruktúrach bielemu vyhovujú koncovky, a to najmä tie, v ktorých čiernemu ostane citlivá slabina na d6 a zlý strelec na g7. Biely (na ťahu) sa preto nemá kam ponáhľať. Čierny by naopak rád otvoril pozíciu a vyprovokoval taktický stret, využijúc fakt, že biely kráľ nebude celkom bezpečný ani na jednom krídle. Bielemu teda vyhovuje pomalý boj, čiernemu rýchly. Petrosian preto situáciu neforsíruje a hrá „malé“, profylaktické ťahy. Partia pokračovala:

18.b3 b6 19.Jd1 b5 20.a5 Kh8 21.Sg3 Jg8 22.Je3 Je7 23.Sh4…

Na pozíciu na poslednom diagrame č.6 Garri asi nebude rád spomínať, je totiž zo zápasu, v ktorom stratil titul majstra sveta. Kramnik – Kasparov, New York 2000, ťah čierneho.

Biely má výhodu dvojice strelcov. Strelcom vyhovuje otvorená pozícia; s každou výmenou sa ich pôsobnosť zvyšuje. No a čím dlhšie trvá partia, tým viac výmien v nej prebehne. Uplatnenie dvojice strelcov teda vyžaduje trpezlivosť a ochotu čakať až do hlbokej koncovky.
Čierny má naopak náskok vo vývine. Ten ale pri pomalej hre zmizne; v skutočnosti môže byť preč za jeden či dva ťahy. Čierneho šance sa teda každým ďalším ťahom znižujú.
Kasparov sa preto rozhodol hrať „rýchlo“ a obetoval pešiaka:

16…Jc7! (16…Jf6 by pokrylo Jd7 a tým i pc5) 17.Sxd7 Vxd7 18.dxc5 f5!

Hra sa priostrila a Kramnik mohol byť nakoniec rád, že vyviazol s remízou.

Nakoniec jedno upozornenie: prispôsobiť tempo hry charakteru pozície nie je často ľahké ani z čisto psychologického hľadiska. Trpezlivo brániť trochu horšiu pozíciu je strašná nuda; silný súper to vie a pokúsi sa unudiť vás k smrti. (Práve z tohto dôvodu sú mnohé teoreticky remízové pozície v praxi temer nebrániteľné).
Váhavý a menej odvážny hráč zas môže mať problém rázne zmeniť charakter postavenia, i keď cíti, že je to potrebné. Silný súper môže v príprave túto slabinu odhaliť a natlačiť ho do otvorenia, v ktorom pomalá hra vedie k pomalej záhube.